Náhodne odpočuté

Telefón je zvláštny vynález našej doby. Ľudia pri ňom väčšinou zabúdajú na okolie, sústreďujú sa len na osobu na druhej strane linky a niekedy si neuvedomujú živých ľudí naokolo, ktorí sa tiež stávajú pasívnymi účastníkmi rozhovoru. Minule som si v skúšobnej kabínke vypočula zvláštny rozhovor vedený spoza jednej z plachiet zakrývajúcich ženy horúčkovito si skúšajúce posledné zlacnené šaty a blúzky.
"Ahoj, to si ty? Už som o tebe sto rokov nepočula? Prišiel si naspäť?"
Začínalo to takto nevinne, ako bežný telefonát, už toľkokrát nechtiac odpočutý.
"Nie, o dieťatko som vtedy prišla. Vieš, mala som vtedy veľa stresov, veľa práce, nezvládala som to a dieťatko odišlo."
Nemám rada, keď si náhodou odpočujem podobne osobné veci, vždy sa pri tom cítim previnilo, že niekomu takto vidím do súkromia, ale ešte som si chcela vyskúšať jednu sukňu, tak chtiac-nechtiac počúvam ďalej.
"Nakoniec som sa s ním rozviedla. Nebolo to šťastné, ja som bola tá, ktorá nosila domov peniaze. A pracovne sa mám úspešne, mám dobrú kariéru, vypracovala som sa."
Hm, hovorím si v duchu, dopne to tej žene, že naokolo je desať ďalších ľudí, ktorí všetci počujú, čo si ona šteboce do telefónu?
"Teraz by si ma ani nespoznal, dala som sa ostrihať. A mám teraz aj jazvu na hlave, padla mi na hlavu doska, keď som doma prerábala skrinky."
Škoda, že som vtedy pozrela na hodinky a uvedomila si, že už meškám na dohodnuté stretnutie a že naozaj nemôžem zostať v kabínke a vypočuť si ďalej život neznámej ženy. Možno by to bolo na dlhší článok, možno aj na celý román plný pohnutých udalostí.