Osamotený víkend v horách

Predminulý víkend som išla do Roháčov. Sama, samučičká ako prst. Strašne som potrebovala ísť do hôr, každý ďalší deň v meste ma dusil a tak som si naplánovala víkend v horách, s tým, že veď snáď niekoho presvedčím, aby sa pridal, možno brata, možno niekoho zo známych. A ono sa nakoniec nikto nepridal a ja som bola možno zaťatá neísť len kvôli tomu a možno som len príliš potrebovala vypadnúť z Bratislavy. Bolo to zvláštne. Ako sa hovorí, človek ľutuje skôr veci, ktoré neurobil a teraz som rada, že som išla, ale nebolo mi všetko jedno. Naša chalupa je tak trochu strašidelná, v oblasti sa občas zvyknú potulovať rôzne zvery a hlavne, od detstva mi ako najdôležitejšiu zásadu vtĺkali do hlavy, že do hôr človek nikdy nesmie ísť sám. Víkend to ale nakoniec bol krásny, dom ma tentokrát nepostrašil a túra bola fajná. Teraz cítim hrdosť nad tým, že som sa nenechala odradiť, ale zároveň viem, že tak skoro (ak nie nikdy) to už neurobím. Ten pocit, keď som šlapala hore na Salatín, úplne sama, v ľudoprázdnej doline... samota je asi najlepšia, keď človek vie, že kedykoľvek z nej môže odísť do spoločnosti.