Včera mi zomrela mačka. Naschvál píšem zomrela, nie zdochla, lebo napriek tomu, že to bola nemá tvár, tak jej odchod veľmi prežívam. Vyše týždňa som sledovala jej odchádzanie, z jedného dňa na druhý proste prestala žrať a piť a ostatné bolo už len otázkou času. A trvalo to vyše týždňa, čo sme sa všemožne snažili tomu zabrániť, zobrali ju na veterinu, striekali jej do papuľky striekačkou vodu, prišla na ňu staroba a mačka to vzdala. Každý deň keď som na ňu pozrela, ako bezvládne leží a už len čaká na koniec, ako je len svojim tieňom, rozrevala som sa ako malé decko. A hrozím sa chvíle, keď mi takto odíde niekto z mojich najbližších.
Nikdy som nezažila smrť. Pravda, stará mama zomrela, keď som mala tri, ale vtedy ma ani nepustili k jej smrteľnému lôžku, ani na pohrebe som nebola. A odvtedy to bolo len niekoľko pohrebov vzdialených príbuzných, ktorých som ani nepoznala.
Čo ale budem robiť, keď mi jedného dňa odídu rodičia? V ich vysokom veku je tam určitý predpoklad, že zomrú skôr ako ja, ja si ale vôbec nedokážem predstaviť, ako sa s tým faktom vôbec dokážem vyrovnať. Keď jedného dňa odíde niekto, kto je so mnou od prvej chvíle, na koho sa môžem v prípade núdze vždy obrátiť, niekto s kým som prežívala množstvo pekných aj možno horších zážitkov, niekto, kto dokáže pochopiť moje myšlienky, lebo uvažuje rovnako, niekto, koho mám rada...ako sa dá takéto niečo zniesť a zostať sám sebou?
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
2 komentáre:
trvá to dlho a myslím, že sa s tým človek nikdy úplne nezmieri....
a človek dospie asi až vtedy, keď sa začne takto obávať straty rodičov a blízkych ľudí. Lebo dieťa ich berie ako samozrejmosť.
panda
Zverejnenie komentára