Skaly a skalky

V nedeľu sa ma kamarátka pýtala, čo mi dáva lezenie. Najskôr som nevedela sformulovať svoje myšlienky, potom som skúsila také štandardné odpovede, že mám rada skaly, mám rada, keď sa pri tom príjemne unavím...ale rozmýšľala som nad tým potom ďalej a aj keď všetko toto je pravda, najviac ma k tomu priťahuje niečo iné. Na skalách zabúdam na iné, tam existuje len tu a teraz, keď ťahám cestu, musím sa maximálne sústrediť na prítomnosť a chyty a stupy. Normálne myslím vždy naraz na tri veci a stále uvažujem napred a jedine v horách a na skalách zažívam pocit, že žijem len pre tento okamih. Spolu s adrenalínom, ktorý prichádza po každej náročnejšej ceste je to silne návykové.

Bezmocnosť

Tento týždeň som sa dozvedela, že kamarátkin najstarší syn má leukémiu. Malý má 9 rokov, celý život pred sebou a teraz z ničoho nič takáto diagnóza. Nie som veľmi veriaci človek, teraz som sa ale zaňho modlila, nech liečba zaberie, nech sa z toho dostane. Ale cítim sa strašne bezmocná, neviem vôbec ako jej s tým pomôcť. Okrem neho má dve ďalšie deti, žije v cudzine a nemá pri sebe nikoho, kto by jej pomohol, manželova rodina im nie je príliš nápomocná. Keby aspoň žili na Slovensku, mohla by sme tam s ostatnými kamarátkami prísť a pomôcť jej aspoň deti povarovať, niečo vybaviť...Takto na diaľku sa dá len slovami povzbudzovať, ale sú situácie, keď slová nestačia a keď sa mi zdá všetko povedané úplne zbytočné a bezobsažné.

Zlo

Niekde mám zapísaný jeden Lutherov výrok o tom, že on veru dobre pozná diabla, pozeral mu priamo do očí. A vždy, keď sa mi papierik s touto vetou pri pri premiestňovaní vecí dostane do rúk, znova a znova zažívam pocit hlbokého porozumenia. Ach, ako dobre tomu rozumiem. Tiež mám niekedy pocit, že zlo fyzicky vnímam, že jeho stelesnenie je prítomné v mojej blízkosti, pokukuje po mne z tieňov izby, nakúka spoza nočných okien a prikráda sa ku mne od chrbta. A láka ma a pokúša. Niekedy musím vyvinúť veľké úsilie, aby som sa nenechala zlákať a neurobila ten jeden malý krôčik....tam, kde už nebude treba nič riešiť, o nič sa usilovať. Tam, kde stratím svoju dušu a na oplátku získam blaženú nevedomosť bláznov a slaboduchých. Preto nedokážem ľutovať duševne chorých, ale mám v ich prítomnosti paniku. Vidím totiž, že oni už spadli do tej priepasti, ktorá aj na mňa niekedy pozerá. A v kútiku duše im možno aj trocha závidím, že oni svoj boj už dobojovali. Na mňa moji démoni čakajú každý deň zas a znova.

Len tak

Konečne som znova našla svoju rovnováhu. Už nie som sužovaná úvahami nad tým, čo mohlo byť a nebolo a čo som urobila nesprávne. Teraz som tu, vonku zúri jar a ja mám dve zdravé nohy a množstvo plánov, kam ísť a čo nové spoznať. A hlavne pevné odhodlanie vyhýbať sa všetkým Matúšom.