Knihy

Už asi polroka mi leží v knižnici Neznesiteľná ľahkosť bytia. Zatiaľ tú knihu obchádzam, občas po nej siahnem, aby som ju znova odložila - a čakám, až príde tá správna chvíľa na jej prečítanie. Sú také knihy, ktoré sa nedajú čítať kedykoľvek, ale vyžadujú zvláštne načasovanie. Sto rokov samoty som takto na dúšok prečítala počas jednej silvestrovskej noci, Kunderov Žert mi tiež padol do rany, keď som mala akurát to správne nastavenie - a tá kniha ma vtedy ohromila a omráčila a zanechala vo mne mimoriadne silný dojem. A som rada, že som sa k nej nedostala skôr, mladšia, je dosť možné, že by to v tej dobe nebolo natoľko silné. Pamätám si, ako som takto na dvakrát čítala jednu novelu Jacka Londona a až pri druhom čítaní, o päť rokov neskôr, mi zrazu začala dávať zmysel. A D.H. Lawrence na to chudák doplatil úplne, jeho knihu som nedočítanú odložila, keď som mala asi 15 a odvtedy sa k nemu neviem znova prinútiť.