Zima, zima, zima, teplo

Človek je tvor plný paradoxov. Ja som v podstate asi zimomrivá, teda, mám neustále studené ruky a nohy, od jesene do jari mi je vlastne skoro stále zima, keď klesne teplota pod nulu, tak vymýšľam neustále nové techniky, ako sa teplo obliecť a nevyzerať pri tom ako cibuľa s tými vrstvami a napriek tomu všetkému, mám chlad vlastne rada. Keď príde leto, som znechutená z toho, že zrazu necítim v prstoch chlad a som z toho tepla celá nesvoja. Veď aj z detstva mám ako najkrajšie letá zafixované tie, ktoré som strávila na Liptove, v hrubých svetroch a gumákoch, keď občas pršalo aj dva týždne v kuse, museli sme kúriť, lebo teplota občas klesala na 10 stupňov - a bolo to krásne. Aj keď mi už vtedy tam bola zima.

Knihy

Už asi polroka mi leží v knižnici Neznesiteľná ľahkosť bytia. Zatiaľ tú knihu obchádzam, občas po nej siahnem, aby som ju znova odložila - a čakám, až príde tá správna chvíľa na jej prečítanie. Sú také knihy, ktoré sa nedajú čítať kedykoľvek, ale vyžadujú zvláštne načasovanie. Sto rokov samoty som takto na dúšok prečítala počas jednej silvestrovskej noci, Kunderov Žert mi tiež padol do rany, keď som mala akurát to správne nastavenie - a tá kniha ma vtedy ohromila a omráčila a zanechala vo mne mimoriadne silný dojem. A som rada, že som sa k nej nedostala skôr, mladšia, je dosť možné, že by to v tej dobe nebolo natoľko silné. Pamätám si, ako som takto na dvakrát čítala jednu novelu Jacka Londona a až pri druhom čítaní, o päť rokov neskôr, mi zrazu začala dávať zmysel. A D.H. Lawrence na to chudák doplatil úplne, jeho knihu som nedočítanú odložila, keď som mala asi 15 a odvtedy sa k nemu neviem znova prinútiť.