Pred desiatimi rokmi

Pred desiatimi rokmi sme s kamarátkami spísali listy, každá jeden, ktoré sme adresovali samé sebe, s tým, že obálka sa má otvoriť až teraz, o desať rokov. Včera sme ju otvorili. Bolo to zvláštne, na malú chvíľku som bola znova tou osobou, čo pred desiatimi rokmi a potom som to bola už len ja, moje dnešné ja, ktoré sa na tú minulú osobu pozeralo trochu s ľútosťou, trochu s nepochopením.
A bolo to tiež zábavné, čítať si svoje predstavy o dnešku spred desiatich rokov, taká mini životná rekapitulácia. Písala som tam, že chcem skúsiť parašutizmus. Čo ma to vtedy napadlo, prečo som napísala akurát toto, prečo nie horolezectvo? To bol predsa vždy môj sen. A zábavné na tom je, že akurát pred týždňom ma napadlo, že by som chcela niekedy skúsiť zoskok s padákom, žeby dáka dávna ozvena tohto listu? A zábavné, alebo smutné, alebo možno pochopiteľné je, že keď sme boli tie mladé 19 ročné žaby, nemali sme vlastne žiadne predstavy o tom, čo by nás mohlo čakať, čo by sme chceli dokázať, každá tam len napísala, že by chcela manžela a deti. A toto takmer samozrejmé očakávanie sa pritom splnilo len jednej z nás, čiastočne.
Dohodli sme sa, že napíšeme ďalšie listy. A otvoríme ich zase o desať rokov. Tentokrát asi skúsime byť vo svojich očakávaniach presnejšie. A snáď tam nebudeme zase všetky písať, "ak sa toho dožijem".