Cestou do práce

Keď sa človek pohybuje každý deň po tých istých trajektóriach, postupom času začne spoznávať ľudí, ktorých tam stretáva. Postupne sa z nich stávajú moji známi, aj keď netuším, kto vlastne sú a ako sa volajú. A tak takmer každé ráno stretávam elegantne oblečeného pána, ktorý sa niekam ponáhľa s diplomatkou pod pazuchou. Kam ide, prečo má stále taký znepokojený výraz? A v poslednom čase stretávam tiež otca, vedúceho do školy svoju dcéru. On je niečo vyše štyriadsiatnik, dobre stavaný, dievčatko vyzerá na svoj vek drobne. Výzorovo sa na seba príliš nepodobajú, ona je blonďatá a krehká, on je urastený a tmavovlasý, sú si však podobní niečím iným, cítiť z nich príbuznosť, či ako to nazvať. Dievčatko sa nikdy neusmieva, ale to vlastne deti nikdy nerobia, väčšina detí s vážnou tvárou skúma svet okolo seba.