Jar

Tak je tu už tá jar alebo je to len krátkodobé oteplenie? Každý deň chodím a vetrím a uvažujem, či sa ešte ochladí, alebo či už konečne môžem vytiahnuť bicykel z pivnice a pustiť sa s vetrom opreteky. A hodiť potom za hlavu zimné šero a chlad.

Bratislava - Predmestie

Minulú jeseň som sa potrebovala dostať neskôr poobede do Trenčína, kde ma potom mali čakať známi, s ktorými som potom mala spoločne ísť autom do Tatier. Zistila som, že vlakové spojenie je nie úplne ideálne, ale našiel sa tam jeden vláčik, ktorý išiel niečo po štvrtej. Z hlavnej stanice, alebo som si to aspoň tak vtedy myslela. Ale ako mám v dobrom zvyku neoverovať si veci, tak to bolo trochu inak, ako som s hrôzou zistila, keď som tradične skoro na poslednú chvíľu dobehla na stanicu a k pokladni. Teta pokladníčka mi ozrejmila, že vlak išiel zo stanice Bratislava-Nové mesto a že naňho teda môžem zabudnúť. Alebo...skúsiť ho ísť chytiť na Bratislava-Predmestie. Vtedy som na ňu nechápavo vytreštila oči, že o čom hovorí, bývam tu celý život, ale o takejto stanici som nikdy nepočula. Teta bola našťastie veľmi milá a ústretová a podrobne mi vysvetlila, že teraz ide jeden rýchlik, ktorý zastavuje v Bratislava-Vinohrady, tam vystúpiť, prejsť cez cestu a tam je tá tajomná stanica. Tak som teda urobila, ako mi poradila, cestou som sa pýtala snáď každého, koho som stretla, že kde teda je tá stanica až ma nakoniec nasmerovali k jednej rozbitej a škaredej budove s vytlčenými oknami, pomaľovanou grafiti. Vtedy sa to celé prehuplo, už som sa nestresovala, že nestíham, že sa kvôli mne bude musieť všetko meniť, už som si len užívala celú tú situáciu. Do stanice sa nedalo vojsť cez budovu, bolo treba cez akúsi lávkochodbu ju obísť, potom zbehnúť dole na perón, kde stál len jeden chlapík. Placho som sa ho spýtala, či teraz pôjde vlak do Trenčína (keďže vnútri v budove bola len špina a holuby). Trochu nervózne na mňa pozrel a povedal:" Ja som tu prvýkrát v živote, snáď pôjde".

Vlak nakoniec prišiel presne podľa grafikonu, celý ten večer plný nezvyklostí tým samozrejme nekončil, nakoniec meškal tri hodiny, v Tatrách sme dlho blúdili, kým sme našli rezervované ubytovanie, kde nás privítala rozospatá mačka, ale všetky tieto veci blednú v porovnaní s dojmom, ktorý na mňa zanechala tá takmer zdemolovaná budova a trať, o ktorej som nikdy predtým nepočula. Sľubovala som si potom, že si ju pôjdem odfotiť, dostala som sa k tomu až predminulý víkend. A vtedy stanica znova prejavila svoje - po piatich fotkách mi batérie oznámili, že si dávajú fajront. Aspoň mám dôvod ísť tam znova. Takže aspoň dve fotky na ukážku (a do budúcna naučiť systém spolupracovať pri vkladaní obrázkov).

Pred desiatimi rokmi

Pred desiatimi rokmi sme s kamarátkami spísali listy, každá jeden, ktoré sme adresovali samé sebe, s tým, že obálka sa má otvoriť až teraz, o desať rokov. Včera sme ju otvorili. Bolo to zvláštne, na malú chvíľku som bola znova tou osobou, čo pred desiatimi rokmi a potom som to bola už len ja, moje dnešné ja, ktoré sa na tú minulú osobu pozeralo trochu s ľútosťou, trochu s nepochopením.
A bolo to tiež zábavné, čítať si svoje predstavy o dnešku spred desiatich rokov, taká mini životná rekapitulácia. Písala som tam, že chcem skúsiť parašutizmus. Čo ma to vtedy napadlo, prečo som napísala akurát toto, prečo nie horolezectvo? To bol predsa vždy môj sen. A zábavné na tom je, že akurát pred týždňom ma napadlo, že by som chcela niekedy skúsiť zoskok s padákom, žeby dáka dávna ozvena tohto listu? A zábavné, alebo smutné, alebo možno pochopiteľné je, že keď sme boli tie mladé 19 ročné žaby, nemali sme vlastne žiadne predstavy o tom, čo by nás mohlo čakať, čo by sme chceli dokázať, každá tam len napísala, že by chcela manžela a deti. A toto takmer samozrejmé očakávanie sa pritom splnilo len jednej z nás, čiastočne.
Dohodli sme sa, že napíšeme ďalšie listy. A otvoríme ich zase o desať rokov. Tentokrát asi skúsime byť vo svojich očakávaniach presnejšie. A snáď tam nebudeme zase všetky písať, "ak sa toho dožijem".

Cestou do práce

Keď sa človek pohybuje každý deň po tých istých trajektóriach, postupom času začne spoznávať ľudí, ktorých tam stretáva. Postupne sa z nich stávajú moji známi, aj keď netuším, kto vlastne sú a ako sa volajú. A tak takmer každé ráno stretávam elegantne oblečeného pána, ktorý sa niekam ponáhľa s diplomatkou pod pazuchou. Kam ide, prečo má stále taký znepokojený výraz? A v poslednom čase stretávam tiež otca, vedúceho do školy svoju dcéru. On je niečo vyše štyriadsiatnik, dobre stavaný, dievčatko vyzerá na svoj vek drobne. Výzorovo sa na seba príliš nepodobajú, ona je blonďatá a krehká, on je urastený a tmavovlasý, sú si však podobní niečím iným, cítiť z nich príbuznosť, či ako to nazvať. Dievčatko sa nikdy neusmieva, ale to vlastne deti nikdy nerobia, väčšina detí s vážnou tvárou skúma svet okolo seba.